Člnok č. 13, 1984

Zvyčajne, keď sa hovorí o duchovnom objekte, hovoríme o jeho vyššom, ktorým je Nešama, aby tak každý vedel, že bol preňho pripravený vyšší stupeň, ktorým je Nešama, aby vyvolal v jeho srdci túžbu dosiahnuť ho a premýšľať nad tým, aký je dôvod pre to, že ho ešte nedosiahol. Potom dôjde k poznaniu, že všetko, čo potrebujeme, aby sme dosiahli duchovnosť, je rovnocennosť (ekvivalencia) formy.

Telo je zrodené s prirodzenou sebaláskou, ktorá je rozdielnosťou formy od Stvoriteľa, ktorého dosahujeme iba ako dávajúci. Preto by sme mali očistiť naše telá a dôjsť do stavu rovnocennosti formy tak, aby každý chcel robiť iba to, čo je dávaním. Práve tým bude môcť dosiahnuť tento vyšší stav nazývaný Nešama. Preto stále hovoríme v termínoch telo a Nešama (duša).

Ale keď sa odvolávame na poriadok (postupnosť) v práci, po stupni tela nasleduje stupeň Nefeš. Preto je napísané: „A budeš milovať Pána svojho Boha celým svojím srdcom a celou svojou dušou (hebr. Nefeš),“ pretože toto je ďalší stupeň, ktorý nasleduje po tele.

Preto sa hovorí: „Celým svojím srdcom,“ a následne „Celou svojou dušou“. Inými slovami, každý musí byť ochotný dať Stvoriteľovi všetko, čo má. Ale potom, keď dosiahne vyšší stupeň, t. j. Ruach (duch), a potomNešama, mal by byť stále ochotný dať Stvoriteľovi všetko. Ale text začína prvým stupňom, ktorý nasleduje po tele.

Všetko, čo človek má, musí odovzdať Stvoriteľovi. To znamená, že nerobí celkom nič pre svoj vlastný prospech. Ale všetko je v prospech Stvoriteľa. To sa posudzuje tak, že všetky jeho činy sú iba za účelom dávania, zatiaľ čo on je úplne bezvýznamný. No všetko je v prospech Stvoriteľa.

Teraz môžeš porozumieť tomu, čo je napísané v Knihe Zohar (Teruma – Príspevok), s. 219, bod 479 v KomentáriSulam): „‚Celou svojou dušou.‘ Pýta sa: ‚Malo by byť povedané: ‚V tvojej duši’, čo je ‚Celou svojou dušou‘? Prečo hovorí ‚Celou svojou dušou‘?‘ Odpovedá, že prichádza, aby zahrnul Nefeš, Ruach, Nešama. Preto ‚Celou svojou dušou‘, kde ‚celou‘ vyjadruje to, čo táto Nefeš uchopuje.“

Odtiaľ vidíme, že Zohar vysvetľuje to „celé“ (tiež „všetko“), čo nám Tóra pridáva, ako príchod, aby nám bolo oznámené, že Nefeš a Ruach sú zahrnuté v Nešame. No úmyselne začína s Nefeš, pretože po tele prichádzaNefeš. Ale keď hovoríme o duchovnosti vo všeobecnosti, duchovnosťou mienime Nešamu, ako je napísané: „A On vdýchol do jeho nozdier Nešamu („dušu“ alebo „dych“) života.“

Aby sme získali stupeň NaRaN (Nefeš, Ruach, Nešama), musíme ísť cestou dávania a pokúšať sa vyjsť zo sebalásky. To sa nazýva „cestou pravdy“, čo znamená, že keď

tak činíme, dosiahneme vlastnosť pravdy, ktorá existuje v Jeho prozreteľnosti, ktorá sa vo vzťahu k nám správa s vlastnosťou láskavosti.

To sa nazýva „Stvoriteľovou pečaťou je pravda.“ To znamená, že cieľom práce Stvoriteľa, t. j. Jeho práce v stvorení svetov – ktorým je robiť dobro Jeho stvoreniam – je to, že človek musí dosiahnuť Stvoriteľovu vlastnosť pravdy. Človek spozná, že dosiahol túto úplnosť potom, čo dosiahol riadenie Stvoriteľa ako dobrotivého, či má hojnosť. Ale mal by tiež vidieť, že ostatní majú rovnako hojnosť, to znamená, vidieť, že každý má dokonalú hojnosť.

V „Úvode do štúdia desiatich Sefirot“ (bod 150) sa uvádza: „Štvrté rozlíšenie (aspekt) lásky, ktorá je nepodmienenou láskou, je večné. To preto, že potom, čo posúdil celý svet priaznivo, láska je večná a absolútna. Vo svete nemôže byť ukrytie a skrytosť, pretože je to miesto úplného odhalenia tváre, ako je napísané: ‚Tvoj Učiteľ sa viac nebude pre tebou skrývať, ale tvoje oči uzrú tvojho Učiteľa,‘ pretože už pozná všetky Stvoriteľove činy so všetkými ľuďmi vo forme pravej Prozreteľnosti, ktorá sa zjavuje z Jeho mena: ‚Dobro, ktoré koná dobro dobrým a zlým.‘“

Z toho preto vyplýva, že ak niekto dosiahne úplnú dokonalosť, dosiahne svoj pravý stav. No pred tým existujú predbežné stupne, ako sa uvádza v „Úvode do štúdia desiatich Sefirot“, že prvé rozlíšenie (aspekt) je kajanie sa zo strachu. Je o ňom napísané (bod 63): „Prvý stupeň dosiahnutia odhalenia tváre, t. j. dosiahnutie a precítenie Prozreteľnosti odmeny a trestu takým spôsobom, že On, ktorý pozná všetky tajomstvá (záhady), bude [o ňom] svedčiť, že sa naspäť nevráti k hlúposti, sa nazýva ‚kajanie sa zo strachu‘. V tom čase sa jeho hriechy preňho stanú chybami a on sa nazýva ‚neúplne spravodlivý‘ alebo ‚priemerný‘.“

No podľa toho, čo je uvedené vyššie, existuje ďalšie znamenie o tom, že človek kráča po ceste pravdy – stav popretia. Inými slovami, napriek tomu, že vidí, že teraz je v horšom stave, t. j. prv, než začal putovať po ceste pravdy, sa cítil bližšie ku Keduši (svätosti), zatiaľ čo teraz, keď začal putovať po tejto ceste, cíti sa vzdialenejší [cieľu]. Ale podľa známeho pravidla: „Svätosť je zvýšená, nie znížená,“ tu kladieme otázku: „Prečo teraz, keď putuje po ceste pravdy, cíti, že upadá, namiesto toho, aby cítil, že postupuje, ako by to malo byť, ak by putoval po ceste pravdy? Napokon by sa nemal odkloniť od svojho predchádzajúceho stavu.“

Odpoveď je taká, že musí existovať neprítomnosť pred tým, než nastane prítomnosť. To znamená, že najskôr musí byť Kli (nádoba), ktorá sa nazýva „nedostatok“, a [až] potom bude existovať priestor, ktorý bude možné ako nedostatok naplniť. Preto, po prvé, každý musí ísť dopredu a dostať sa zakaždým bližšie k pravde. Inými slovami, zakaždým, keď človek postupuje, vidí svoju situáciu: že je vnorený do sebalásky. A zakaždým by mal vidieť stále jasnejšie, že sebaláska je zlá, pretože sebaláska je tým, čo nám bráni v tom, aby sme dosiahli potešenie a radosť, ktoré pre nás pripravil Stvoriteľ, pretože práve toto nás oddeľuje od Stvoriteľa.

Podľa toho môžeme pochopiť, že o tom, čo si niekto myslí – že teraz upadá, keď začal putovať po ceste pravdy, – musí vedieť, že to nie je pravda. Skôr postupuje smerom k pravde. Predtým, keď jeho práca nebola založená na dávaní a viere, bol vzdialený od toho, aby videl pravdu. No teraz musí prísť a pocítiť to zlo, ktoré je v ňom, ako je napísané: „Preto s tebou nesmie byť žiaden cudzí boh.“

Naši mudrci povedali: „Kto je cudzí boh v ľudskom tele? Je to zlá náklonnosť.“ Inými slovami, v človeku je jeho veľkým zlom práve vôľa prijímať.

A potom, keď dosiahol rozoznanie zla, môže povedať, že ho pôjde napraviť. Z toho vyplýva, že pred dosiahnutím tohto zla v takom rozsahu, kde ho viac nemôže tolerovať, nebolo čo napraviť. Tak on skutočne prešiel dlhú cestu vpred k pravde, aby uzrel svoju skutočnú situáciu.

A keď niekto v sebe vidí zlo v takom rozsahu, že ho viac nemôže tolerovať, začína hľadať pomoc, ako sa z neho dostať. No jedinou radou pre človeka z Izraela je obrátiť sa na Stvoriteľa, aby mu otvoril jeho oči a jeho srdce a naplnil ho vznešenou hojnosťou, ako povedali naši mudrci: ‚Tomu, kto prichádza, aby bol očistený, sa dostáva pomoci.“

Keď potom prijíma pomoc od Stvoriteľa, všetky nedostatky budú naplnené svetlom Stvoriteľa, a on začína stúpať na stupňoch svätosti, pretože v ňom už bola pripravená potreba tým, že došiel k tomu, aby uzrel svoj pravý stav. Preto teraz existuje miesto, aby prijal svoju úplnosť.

A potom človek začína vidieť, ako sa každý deň podľa svojej práce pozdvihuje stále vyššie. No musíme neustále zobúdzať to, na čo zabúda srdce, čo je potrebné pre nápravu srdca, – Lásku k priateľom – ktorej účelom je dosiahnutie lásky k druhým.

Pre srdce, ktoré sa nazýva „sebaláska“, to nie je príjemné. Preto počas stretnutia priateľov musíme pamätať na kladenie otázky, čo znamená, že každý by sa mal sám seba pýtať, koľko sme pokročili v láske k druhým a koľko sme urobili pre to, aby sme si v tejto záležitosti navzájom pomohli.